Týždeň po Iron Manovi som takmer vôbec nešportoval.
Telo dostalo zabrať. Potrebovalo oddych.
A poviem ti úprimne, bol to zvláštny týždeň.
Nemyslím si, že trpím FOMO.
Ale mal som v sebe pocit, že sa nikam neposúvam.
Ani o milimeter.
Necháp ma zle, regenerácia je súčasť výkonu.
To dokonca učím ako profesor na vysokej škole.
Ale poznáš ten pocit… keď sa regeneruješ až príliš pasívne?
Mám radšej, keď aspoň kráčam. Keď sa aspoň jemne hýbem.
Keď je tam pohyb. Ale tento týždeň?
Stál som.
Moja manželka mi za tých 15 rokov, čo sme spolu, párkrát položila otázku:
„Prečo nemôžeš fungovať ako normálny človek?“
A ja som sa spýtal späť:
„Kto sú tí normálni?“
Tí, čo idú do fitka 3x za mesiac?
Tí, čo sedia 4 z 8 hodín v práci úplne vypnutí?
Tí, pre ktorých “vlastný biznis” znie ako sci-fi?
Tí, ktorí veria, že ich maximum je dochádzať MHDčkou a žiť z výplaty do výplaty?
Nie, vďaka.
Vysvetlil som jej to jednoducho:
Áno, mám vysoké štandardy.
Od seba. Aj od ostatných.
Od mojich basketbalistov.
Od mojich klientov-športovcov.
Od mojich biznis klientov.
„A preto viem jedno nie je to o talente, ale o prístupe.“
A vieš čo?
Tí, ktorí to skutočne chcú a nestrácajú čas len kecaním, tí to zvládnu.
Ako Max – triatlonista, ktorý bral viacero prvých miest za posledné mesiace
Ako Stelka – zlatá, strieborná, MVP a All-Star Five a členka SR repre.
Ako Eliška – majsterka SR v boulderingu.
Lebo veriť, že byť “nenormálny” je vlastne jediná cesta k excelentnosti.
Prečo by som mal od seba alebo od teba čakať menej, než maximum?
Prečo by som mal ustúpiť priemeru, keď viem, že máme na viac?
A teraz narovinu:
Nie som pre každého. A nie každý je pre mňa.
Nie každý má odvahu pozrieť sa do zrkadla a priznať si:
“Do riti, Pali má pravdu. Mám na viac. Ale zatiaľ si len presieram svoj život.“
Nie každý sa vie prestať ľutovať, prestať obviňovať svet, rodičov, trh, algoritmus, vládu a prebrať zodpovednosť.
Nie každý má tú silu makať na sebe aj vtedy, keď sa nedarí.
Keď ťa nikto nevidí a dokonca aj teraz v lete keď je horúco a sú dovolenky.
Keď nevidíš výsledky. Keď to bolí.
Ale ak nie…
Potom sa zmier s tým, že “byť normálny” je tvoj strop.
Ale ak cítiš, že v tebe drieme viac…
Ak vieš, že v tebe niečo kričí, že nechceš už viac priemernosť…
Možno je čas porozprávať sa.
A hovorím ti dopredu, že to nebude ľahké.
Ani Maxim, Stellka, Eliška, Richard, Tondo, Basti, Marta, Adel, Peťo, Robo, Michal, Juraj, Katka, Jozef, Radomil, …
To nemali ľahké. Ale čo je ľahké, to nevydrží.
Takže si musíš vybrať.
Buď budeš tým „normálnym“, čo čaká, kým sa veci zázračne zlepšia.
Alebo budeš tým, čo sa zdvihne, aj keď je unavený.
Ide. Aj keď necíti výsledok.
Rozhodne sa. Že jeho štandardy budú vyššie.
A pravdu už aj tak vieš a cítiš v hĺbke kostí:
Nikto nepríde a nezachráni ťa.
Nikto za teba nebude makať.
A nikto ti nedlží nič, ani svet, ani algoritmus, ani tvoj šéf, ani klienti.
Otázka je len:
Koľko času ešte potrebuješ?
Zvyšok už vieš.
Vždy v tvojom rohu.
🏆
Pali „máš na viac“ Lošonský
