Leto 2023. Zobral som pod svoje krídla 12 chalanov z dediny.
Väčšina z nich nevedela driblovať ľavou rukou, prihrávky lietali po celej hale a o mindsete šampióna sa ani nedalo hovoriť.
Začali sme od úplných základov.
Pracovali sme systematicky, trpezlivo, deň po dni.
Všímal som si, ako to niektorí z nich vzali vážne.
Makali naplno, boli sústredení, brali zodpovednosť. Postupne sa pridávali ďalší.
Stačilo im ukázať smer.
Vyzývať ich.
Niekedy ich trochu nahnevať. Inokedy len byť nablízku, podporiť ich a veriť, keď sami ešte neverili.
Napriek tomu, že ich všetci odpisovali, nevzdali sa.
Začali sme vyhrávať.
S každou ďalšou výhrou rástlo ich sebavedomie.
Prišiel rok 2024 a s ním aj očakávania.
Chýbal nám jediný zápas, aby sme postúpili do GOLD skupiny – medzi deväť najlepších tímov na Slovensku.
Zostali sme v Silver.
Ale nezlomilo nás to.
Práve naopak – našli sme nový cieľ.
Štyri mesiace som im pripomínal:
„Na konci sezóny je baráž. Ak víťaz Silveru porazí ôsmeho z Goldu, ide sa do boja o medaily.“
Vyhrali sme Silver bez väčších problémov.
V baráži sme zdolali Svit a postúpili do Final 8. Majstrovstvá Slovenska sa konali minulý víkend v Pezinku.
Už pred turnajom nás mnohí odpisovali.
Vraj nemáme šancu.
Že skončíme poslední.
Priznávam, bral som to osobne.
A ako to už pri mne býva – čím viac mi niekto povie, že niečo nedokážem, tým rýchlejšie mu chcem ukázať, že sa mýli.
Prvý zápas sme prehrali s Prievidzou o 30 bodov.
Boli jasní favoriti, celý turnaj ovládli, a nikto sa k nim nepriblížil pod 25 bodov.
My sme však išli ďalej.
Hrali sme ťažké zápasy proti Handlovej a Košiciam – a oba sme vyhrali.
Skončili sme piaty.
Z úplnej nuly sme sa za dva roky dostali medzi špičku slovenského basketbalu.
Keď sa na to pozriem spätne, vidím jasný paralelný príbeh medzi športom a biznisom.
Ten istý tlak.
Tie isté výhovorky.
Tie isté momenty, keď sa človek rozhoduje, či sa posunie ďalej, alebo sa stiahne späť do komfortu.
Je jednoduché povedať si, že nemám na to.
Že ešte nie som pripravený.
Že nemám podmienky.
Ale pravda je taká, že väčšina ľudí sa vzdá, keď to začne byť ťažké.
Keď prídu prekážky, zlyhania, pochybnosti, nepríjemné emócie.
A práve tam sa to celé láme.
Tam sa ukazuje rozdiel medzi tými, čo sa vzdajú, a tými, čo vydržia.
Tí chalani nemali výhodu.
Nemali nič, čo by im dávalo náskok. Ale nevzdali sa.
A mali niekoho, kto v nich veril ešte skôr, ako začali veriť sami v seba.
Často som na nich bol tvrdší, než by bol ktokoľvek iný.
Nedal som im trénera, ktorého možno chceli – ale trénera, ktorého potrebovali.
A práve preto ti píšem aj ja.
Možno si práve v bode, v ktorom sa presviedčaš, že ešte potrebuješ čas.
Možno čakáš na ideálny moment. Ale ten nepríde.
To, čo príde, sú LEN ďaľšie výhovorky.
Ďalší týždeň bez progresu.
Ďalší mesiac, ktorý utečie.
Ďalší rok, po ktorom si ťa budú zožrierať výčitky že stojíš na mieste.
Tak prestaň čakať.
Prestaň sa podceňovať.
Prestaň sa báť vlastného potenciálu.
Lebo ak nie teraz – tak kedy?
A ak nie ty – tak kto?
Zdvihni hlavu. Zatni zuby. A pridaj sa ku mne.
Dnes.
1 miesto na 1:1.
Vždy v tvojom rohu
Pali „Kouč a tréner Šampiónov“ Lošonský
